Vikingovia

O iných významoch výrazu Vikingovia a Viking pozri Viking (rozlišovacia stránka).

Vikingovia (iné názvy: staršie Vichingovia^[1], Normani [v širšom zmysle], Severogermáni^[2]) sú všetci Germáni zo Škandinávie a Dánska (t.j. predkovia najmä dnešných Nórov, Švédov a Dánov) od konca 8. stor. do konca 11. stor., t.j. v tzv. vikinskom období. Naproti tomu vikingovia (staršie vichingovia), oboje s malým v, sú jednak (spravidla k Vikingom patriaci) účastníci pirátskych, obchodných a dobyvačných výprav organizovaných germánskou aristokraciou (čiže aristokraciou Vikingov) zo Škandinávie a Dánska od konca 8. stor. do konca 11. stor., a jednak v severských jazykoch aj všeobecne akíkoľvek námorní bojovníci (najmä na pobrežiach), piráti a podobne. Zjednodušene teda možno povedať, že Vikingovia s veľkým V vysielali zo svojich radov družiny vikingov s malým v do zahraničia na výpravy ako pirátov, kupcov či vojakov.^{[3][4][5][6][7][8][9]}

Spomínané výpravy vikingov sa uskutočňovali do Británie, do Írska, na Island, do Franskej ríše, do Stredomoria, do dnešného európskeho Ruska, do Grónska, do Severnej Ameriky a inam.^[3]

Vikingovia (s veľkým V) hovorili staroseverčinou.

V slovenčine (a napríklad češtine) prísne vzaté rozlišujeme medzi Vikingami s veľkým V (nazývanými aj Normani v širšom zmysle), a vikingami s malým v - pozri vyššie uvedené úvodné definície. Niektorí autori však vikingov nepresne (často pod vplyvom niektorých cudzích jazykov) uvádzajú v tvare Vikingovia a viaceré texty používajú len tvar Vikingovia bez uvedenia podrobnej definície.^{[4][6][8][7][10][11]}

Slovenské prídavné meno k slovu Viking (viking, Viching, viching) v súčasných kodifikačných slovníkoch nie je uvedené. Podľa niektorých zdrojov má podobu vikinský (staršie: vichinský)^{[12][13][3][11][14]} a podľa iných zdrojov vikingský (staršie: vichingský)^[10][15][12].

Anglosaské kroniky Vikingov (vikingov) označujú ako Dáni^[3], franské ako Normani^[3] a východní Slovania ich označovali ako Variagovia^[16].

Slovo viking má v relevantných jazykoch tieto podoby: v starej severčine a islandčine víkingr, v neskoršej nórčine, švédčine a dánčine viking; v starej angličtine wícing, v neskoršej angličtine Viking, Viking(e)r, Vikingir, Wiking, Wicking [všetko písané aj malým začiatočným písmenom]; v starej frížštine wi(t)sing; v nemčine Wiking(er) [historicky písané s malým začiatočným písmenom]. Etymológia je sporná, uvádzajú sa najmä tieto možnosti:

• Pôvodný tvar je staroseverské slovo víkingr, ktoré vzniklo:
  • a) zo staroseverského slova vík (=potok, morská zátoka, fjord) a všeobecnej prípony -ingr, a teda znamená približne "ten, kto prišiel z fjordov/zátok", "navštevovateľ fjordov/zátok", "ten, kto vo fjordoch/zátokách číha na cudzie lode", "ten, kto kotví na lodiach vo fjordoch/zátokách" či "obyvateľ fjordov/zátok".
  • b) alebo zo staroseverského slovesa vigja (=biť, rozbiť), a teda znamená "bojovník", resp. ako slovesné podstatné meno "vojnové ťaženie (po mori)"
• Slovo je odvodené od názvu juhonórskeho kraja Viken (pri Osle), zrejme preto, lebo Vikingovia pôvodne pochádzajú z tohto kraja.
• Pôvodny tvar je anglo-frízsky a je odvodený od (staroanglického/starofrízskeho) slova wíc (=tábor; ekvivalent latinského vicus) a všeobecnej prípony -ing, buď preto, že pre vikinské nájazdy boli typické dočasné tábory, alebo preto, že význam slova wícing bol "osoba útočiaca na miesta obchodu".^[17][9][4]

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Obyvatelia Škandinávie sa po stáročia živili rybolovom a pastierstvom. Popritom boli aj výborní námorníci a stavitelia lodí. V 6. a 7. storočí začali obchodovať v okolí Baltského mora a hlbšie vo vnútrozemí Ruska, pozdĺž veľkých riek. Toto predvikinské obdobie Škandinávie sa označuje ako vendelské obdobie (600 – 1000).

Najmä na konci 8. storočia začali z neznámych príčin podnikať agresívne nájazdy na pobrežie Európy. Stavali rýchle a dlhé lode s nízkym ponorom, ktoré im umožňovali rýchlo a prekvapivo udrieť z mora aj z rieky, nazývané drakkary (dračie lode), pretože bývali ozdobené dračími hlavami. Vo vikinskom období sa rozlišujú vojnové lode, lode na ďaleké cesty, obchodné lode a kráľovské jachty na slávnostné plavby pri pobreží a v pokojných vodách. Ľudia obývajúci pobrežia mora a riek Nemecka, Francúzska a Anglicka žili v neustálom strachu pred vikinskými nájazdníkmi. Za začiatok vikinských výprav sa považuje rok 793, keď nórski Vikingovia spustošili kláštor Lindisfarne na pobreží Northumbrie.

Prvá fáza ich výprav počas 1. polovice 9. storočia zahŕňala len živelné výpravy menšieho rozsahu. Vďaka obrannému systému postavenému Karlom Veľkým sa podarilo ešte na niekoľko desaťročí odvrátiť vikinské nájazdy na severných brehoch Franskej ríše, no od 40. rokov 9. storočia sa začali ich mohutné vpády.

Táto druhá fáza, odohrávajúca sa počas 2. polovice 9. storočia a celého 10. storočia je charakterizovaná organizovanými výpravami často na čele s najvyššími šľachticmi alebo členmi kráľovských rodov. Ako vojnová korisť sa na sever dostávalo striebro (ozdoby alebo mince), ktoré bolo v Škandinávii hlavným hodnotovým ekvivalentom a preto bolo nájdené v stovkách pokladov v celej Škandinávii:

1. Nórski Vikingovia osídlili Orkneje, Shetlandy, Faerské ostrovy, Island a Grónsko. Z Grónska sa dostali až do Severnej Ameriky dávno pred Kolumbom. Okrem toho sa podieľali na výpravách dánskych Vikingov.
2. Dánski Vikingovia sa zmocnili východnej polovice Anglicka, ich oddiely sa preplavili po rieke Seine až k Parížu a ďalšie do Írska.
3. Švédski Vikingovia (Variagovia), ktorí už v 7. a 8. storočí ovládali určité oblasti východného Pobaltia (Grobiňa), prenikali najmä ako obchodníci po riekach do východnej Európy, kde sa stretávali so slovanskými a arabskými kupcami (napr. na rieke Volga), alebo sami zachádzali až na územie Byzantskej ríše (boli telesnými strážcami byzantských cisárov) a arabského sveta. Časť ich viac-menej ovládla časť Ruska až po Kyjev a z Čierneho mora napadli Konštantínopol. Vtrhli aj na moslimský Pyrenejský polostrov a hlboko do Stredozemného mora. Podľa väčšiny západných historikov sú Variagovia zakladateľmi štátu Kyjevská Rus, väčšina ruských historikov toto tvrdenie odmieta.

Počas tretej fázy na prelome 10. a 11. storočia už vikinské výpravy splývali s expanziou škandinávskych ranostredovekých kráľovstiev (akcie dánskeho a nórskeho kráľovstva v Anglicku, ovládnutie Anglicka Knutom Veľkým). So vznikom týchto kráľovstiev a s postupným rozširovaním kresťanstva od 2. polovice 10. storočia až do 12. storočia sa Škandinávia začlenila medzi ostatné európske stredoveké štáty a stratila svoj vikinský ráz.

Vojna a boj boli pre Vikingov najdôležitejšou súčasťou ich života a kultúry. Táto súčasť ich kultúry z nich vytvára silných bojovníkov. Okrem snahy viesť hrdinský život, ich k boju zaväzovalo i náboženstvo. Bojisko bolo miesto, kde nemohli nič stratiť, či už vyhrali alebo prehrali, pretože v prípade víťazstva získali slávu a česť. V prípade smrti na bojisku si vyslúžili miesto vo Valhalle a usídlili sa tak vedľa najvyššieho boha Odina.^[18] Vikinskí bojovníci verili, že padlých bojovníkov do Valhally z bojiska odprevadia démonky smrti, tzv. Valkýry. ^[19]

Sila Vikingov v boji však nepramenila len z dobrej taktiky, ale i z veľkej dôvery, ktorú medzi sebou mali. Vikinskí bojovníci vytvárali tzv. pokrvné bratstvá, ktoré platili na celý život. Spolubojovníci sa tak, na základe tohto zväzku, v boji navzájom chránili a mali takto zabezpečené krytie z každej strany.^[20]

Vikingovia preferovali práve pozemný boj. Koňmi síce disponovali, avšak slúžili len ako prostriedok prepravy na bojisko, prípadne sa využívali pri prieskume nepriateľských vojsk. Len málokedy sa v boji ukazovali ako jazdci na koňoch. Taktika Vikingov pri pozemnom boji bola naštrbiť morálku súpera pokrikovaním rôznych hanlivých slov. Tento akt však fungoval aj opačne, a to, že sa týmito pokrikmi Vikingovia nabudili k lepšiemu boju. ^[21]

Začiatok bitky vždy začal trúbením na roh a následne sa Vikingovia pustili do boja. Najbežnejšími zbraňami, ktoré pri boji používalo vikinské vojsko, boli sekery, kopije, luk a šíp a meč, pričom z nich sa najčastejšie využívala práve sekera.^[21]

Výroba meča bola v dobe Vikingov veľmi drahou záležitosťou. Preto si meč mohli dovoliť len najmajetnejší bojovníci. Svedčí o tom i množstvo hrobov, ktoré patrili bohatším ľuďom. Práve v nich sa totiž našli pozostatky mečov a len v malom množstve sa tam objavovali sekery. Tie, pokiaľ sa v hrobe nachádzali, boli vyzdobené striebornými prvkami, čo napovedalo tomu, že i zbrane sa v tejto dobe používali ako symbol spoločenského postavenia.^[22]

Sekera, ktorú používali Vikingovia vo svojich bitkách, patrila medzi najobávanejšie zbrane. Existovalo mnoho typov sekier, ktoré Vikingovia využívali počas boja. Medzi tie najznámejšie však patrí sekera typu skeggox – tzv. bradatica. Tá disponovala predĺženým ostrím, ktoré pripomínalo koziu bradu. Predĺženie ostria však bolo veľmi účinné, pretože ponúkalo širokú reznú plochu. So svojou dlhou rukoväťou, ktorá sa ovládala oboma rukami, železnou hlavou a veľmi ostrou čepeľou bola nesmierne využívanou a obávanou zbraňou. Druhým najbežnejším typom sekery bola breið-øx – tzv. široká sekera. Tá sa skladala z rukoväti a násady, ktorá mala pravidelný lichobežníkový tvar. ^[23]

Bližšie informácie v článkoch: Normani a Normani (Normandia)

Normani (od slova "northmen" = severania) je buď (a pôvodne) označenie pre etnických Vikingov z franských kroník, alebo v užšom zmysle označenie Vikingov, ktorí sa usadzovali v 8. – 9. storočí v povodí Seiny (sever Francúzska). Ich vodca dostal toto územie do léna od Karolovcov začiatkom 10. storočia (tzv. Normanské vojvodstvo). Prijali aj kresťanstvo. V roku 825 objavili Island, v roku 875 sa tam usadili. V roku 985 osídlili Grónsko, ktoré objavil Leif Eriksson. Preskúmali aj časť severnej Ameriky, dokonca už 500 rokov pred Kolumbovou výpravou, dlhodobo sa tam však neusadili.