Pohraničná stráž

Pohraničná stráž (PS) bola ozbrojená zložka, ktorá mala zo zákona o ochrane štátnych hraníc na starosti ochranu a kontrolu štátnej hranice. Jej činnosť nepostihovala hospodársku cezhraničnú kriminalitu (tú mali na starosti colníci), ale sledovala a usmerňovala najmä pohyb osôb okolo štátnej hranice. Najostrejšie boli strážené úseky hranice s Nemeckou spolkovou republikou (NSR) a Rakúskom, kade prebiehala takzvaná Železná opona. Pred hranicou smerom do vnútrozemia sa nachádzalo tzv. Hraničné pásmo, ktoré uľahčovalo chytanie utečencov, ktorí sa pokúšali „utiecť“ na Západ, čím sa dopúšťali trestného činu „Opustenia republiky“. Pohraničníci mali rozkaz za každú cenu „zastaviť narušiteľov“ a to aj streľbou. Na hraniciach zomrelo v rokoch 1948 – 1989 450 utečencov. Väčšina z nich boli občania Česko-Slovenska ale aj Poľska a iných „socialistických krajín“. Úteky opačným smerom boli veľmi zriedkavé. Zdokumentované sú napríklad prípady celkovo 29 amerických vojakov, ktorí dobrovoľne vstúpili na česko-slovenské územie^[1]. V Česku bolo viacero brigád PS, na Slovensku bola len 11. brigáda PS s veliteľstvom v Bratislave, ktorá bola od 1. 1. 1991 nahradená Správou ochrany štátnych hraníc.^[2] 

Pohraničná stráž bola zriadená v roku 1951 podľa vzoru sovietskeho pohraničného vojska. Dňa 11. júla 1951 schválilo Národné zhromaždenie zákon číslo 69/1951 Z. z. o ochrane štátnych hraníc, ktorý zveril ochranu štátnej hranice do pôsobnosti Pohraničnej stráže a vybavil ju právomocami vojska i bezpečnostných orgánov. Príslušníkmi boli vojaci základnej služby, v začiatkoch, v 50. rokoch, s predĺžením služby namiesto 24 na 27 mesiacov. Asi osem percent tvorili vojaci z povolania. Odvedenci boli vyberaní z radov politicky preverených, prípadne z členov a funkcionárov KSČ a SZM, ale slúžili tu aj bežní „politicky neangažovaní“ branci povolaní k tejto zložke vojenskými správami. Odvedenci absolvovali najprv trojmesačný základný výcvik so zameraním na stráženie hraníc. Vybraní vojaci boli následne poslaní (na základe zastávaných tabuľkových funkcií) na sedem mesiacov do poddôstojníckej školy. Dôstojníkom Pohraničnej stráže mohol byť iba člen KSČ. 

Pohraničná stráž bola koncentrovaná na západných hraniciach s NSR, kde bolo umiestnené brigády: 5. brigáda (Cheb), 7. (Sušice) a 9. (Domažlice). Menej exponované úseky (hranica s Rakúskom, Dunaj a úsek hraníc s NDR) boli strážené oddielmi (od roku 1952 brigádami) s veliteľstvami v Českých Budějoviciach (15. brigáda), Znojme (4.), Bratislave (11.), Karlových Varoch a Děčíne (hranica s NDR).^[3] V 80-tych rokoch 20 storočia malo 7 brigád okolo 11 000 vojakov.^[4] 12. brigáda (Planá u Mariánských Lázní) bola výcviková.

Brigády sa skladali z veliteľstva, z pohraničných práporov, rôt a jednotiek priamo podriadených veliteľstvu brigády. V roku 1966 bol zrušený takzvaný vojskový systém stráženia hraníc s NDR, čo viedlo k zrušeniu karlovarskej a děčínskej brigády. Ich úseky a úlohy prevzali pohraničné oddelenia verejnej bezpečnosti. V tom istom roku bola Pohraničná stráž vyňatá z kompetencie Ministerstva vnútra ČSSR a pričlenená k Ministerstvu národnej obrany. Tento stav vydržal len do 1. 1. 1972, kedy bola PS opäť podriadená Federálnemu ministerstvu vnútra a veliteľstvo Pohraničnej stráže prevzalo zodpovednosť aj za stráženie štátnych hraníc so socialistickými krajinami. Správy ochrany štátnych hraníc boli vyčlenené z krajských správ ZNB (Zbor národnej bezpečnosti) a začlenené k hlavnej správe Pohraničnej stráže, vznikla tak hlavná správa Pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc.^[3]

Zvláštnu zložku tvorili Vojská ministerstva vnútra. Táto zložka bola formálne zriadená v máji 1975, kedy boli z právomoci štábu civilnej obrany vyňaté veliteľstvá zväzku vojsk MV (ministerstva vnútra), z ktorého sa vytvorila Správa vojsk MV. Medzi jej hlavné úlohy patrilo okrem stráženia sídla prezidenta a objektov MV tiež zabezpečenie bojovej pohotovosti centrály Federálneho ministerstva vnútra a krajských správ. Spravovanie vojsk MV bolo do polovice roku 1978 začlenené do Hlavnej správy pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc, po tej bola opäť podriadená priamo námestníkovi ministra vnútra ČSSR.^[3]

Pohraničná stráž používala zvlášť vycvičené služobné psy, ktoré boli cvičené tak, aby dokázali samostatne zadržať „narušiteľa“. Zvláštnosťou bola aj Dunajská pohraničná stráž, ktorá vznikla v roku 1952 a patrila do zväzku 11. brigády PS – Bratislavskej, útvar 5947. Jej príslušníci chránili štátnu hranicu na vode, brehu a v prislúchajúcom hraničnom pásme. Menilo sa ich vybavenie, člny a miesta umiestnenia poriečnych oddielov. Mimo krátkeho obdobia vždy organizačne patrila pod Ministerstvo vnútra.^[5]

plukovník Ludvík Hlavačka (do r. 1954)

• genpor. Ing. František Šádek (1970 – 1981)
• genmjr. PhDr. Anton Nemec (1982 – 1989)

V roku 1964 utiekli do SRN dvaja členovia Pohraničnej stráže a vďaka rozhlasovej stanici Slobodná Európa sa verejnosť mohla dozvedieť podrobnosti o službe na hranici. Podľa ich informácií na stanovenom úseku dĺžky štyristo až osemsto metrov konali službu traja pohraničníci. Jeden z nich spal a dvaja strážili. Na akýkoľvek signál vybehol pozdĺž plota pes, ktorý mal zachytiť stopu utekajúceho. Elektrický prúd bol zapnutý zvyčajne len v noci. Ak utekajúci neposlúchol výzvy, vojaci mali rozkaz po ňom strieľať a za každú cenu ho zastaviť. Ak bol „narušiteľ“ zastrelený za hraničnou čiarou, mal byť zavlečený späť na územie Československa, pričom bolo nutné vyvarovať sa stretu s nemeckou alebo rakúskou pohraničnou strážou.^[3]

V poslednom desaťročí pred pádom železnej opony využívali aj hliadky tzv. pátračov. Išlo zvyčajne o jednočlennú hliadku. Hliadkujúci príslušník bol riadny členom Pohraničnej stráže (teda vojak základnej služby) ale mohol a bol oblečený v civile, za čo dostával mesačne príplatok 120,-Kčs k žoldu^[6]. Ich úlohou bolo vytipovať, sledovať a nahlásiť ľudí, ktorí sa im zdali podozriví. Boli tiež ozbrojení, aby mohli v prípade potreby zasiahnuť (pištoľ ČZ ráže 7,65 mm ukrytá v podpažnom puzdre, slzný plyn (kaser), putá a v batohu rádiostanicu, prípadne tzv. „pojítko“ - slúchadlo, ktoré sa dalo pripojiť do siete pohraničiarskej káblovej komunikačnej siete).^[6]

Najjednoduchšia a najúčinnejšia ochrana socialistických hraníc spočívala v sledovaní a udávaní tých, ktorí sa chystali alebo pripravovali hranice prekročiť. Preto sa vedenie štátu, KSČ ale predovšetkým Štb snažila zapojiť do ochrany hraníc aj obyvateľstvo a to aj finančne (za zadržanie alebo nahlásenie „narušiteľa“ sa vyplácala zvyčajne odmena 200 korún za osobu). Len na Slovensku bolo takýchto pomocníkov okolo 1500 (v roku 1976 bolo 1412 registrovaných PPS ^[7]).

Ján Ondriaš vo svojom článku^[7] encyklopedicky popisuje organizáciu systému pomocníkov PS takto:

Zvláštne postavenie v systéme ochrany štátnej hranice mali pomocníci pohraničnej stráže. Pomocníkom pohraničnej stráže (PPS) sa mohol stať každý občan Československa, ktorý bol oddaný socialistickému zriadeniu, býval alebo pracoval v hraničnom pásme, požíval dôveru spoločnosti, dovŕšil vek 21 rokov a prešiel prísnou previerkou. Žiadosť sa predkladala veliteľovi jednotky PS, pričom žiadateľ absolvoval pohovor, v ktorom sa skúmal dôvod jeho žiadosti a bol oboznámený s úlohami a povinnosťami vyplývajúcimi z výkonu funkcie. Následne bola žiadateľov o členstvo v PPS lustrovaný v evidenciách VB, ŠtB a v registri trestov a jeho spoločenská povesť bola preverená v mieste trvalého bydliska, zväčša na MNV alebo ONV, ako aj na jeho pracovisku. V prípade, že bol výsledok previerok negatívny, veliteľ brigády PS písomným rozkazom rozhodol o jeho prijatí do služby. Žiadateľ potom zložil pred veliteľom práporu PS ústny sľub: „Ja, pomocník Pohraničnej stráže, slávnostne sľubujem, že budem chrániť Československú socialistickú republiku, záujmy robotníckej triedy, pracujúceho ľudu a aktívne prispievať k ochrane štátnych hraníc, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku. Pri svojej činnosti budem dodržiavať zákony a ostatné právne predpisy a zachovávať štátne tajomstvo.“ Vonkajším znakom každého PPS bola zelená rukávová páska široká 10,5 cm, na ktorej bol biely nápis „Pomocník PS“ a pečiatka útvaru PS. Páska sa nosila na ľavej ruke. Okrem pásky mal PPS aj preukaz s fotografiou.

Príslušníci PPS boli pri 11. brigáde PS organizovaní v družstvách a čatách pri jednotlivých rotách PS, Oddeleniach ochrany štátnych hraníc (OŠH) a poriečnych oddieloch PS (Bratislava, Medveďov a Komárno). V roku 1976 bolo v rámci brigády registrovaných spolu 1412 PPS. Jednotky pomocníkov boli rozmiestnené po celom úseku brigády od Moravského Jána až po Šahy. Ich počet závisel od veľkosti hraničného pásma stráženého tou-ktorou rotou PS, resp. OŠH, ako aj od toho, či išlo o rakúsku alebo maďarskú časť hranice, či samotné mesto Bratislavu (v roku 1976 sa počty PPS pohybovali od 40 do 175 osôb na jednotku PS).

PPS pôsobili najmä ako pozorovatelia a vykonávali obchôdzky. Do terénu boli vysielaní buď samostatne, alebo v dvojčlenných alebo viacčlenných hliadkach alebo v hliadkach zmiešaných s príslušníkmi PS. Pred nástupom do služby mohol byť PPS zapožičaný slzotvorný plyn a pelendrek. Pri výkone činnosti PPS sa na neho vzťahoval § 57 zákona 40/ 1975 o Zbore národnej bezpečnosti, t. j. PPS mal rovnaké práva ako pomocník VB. Napríklad mohol požadovať vysvetlenie nejakej činnosti, vyzvať kohokoľvek, aby preukázal svoju totožnosť, zastaviť motorové vozidlo, ktorého šofér sa dopustil dopravného priestupku, zakázať pokračovanie v jazde, odviesť osobu na stanicu VB, alebo tiež použiť na zabezpečenie poriadku a bezpečnosti slzotvorný plyn alebo pelendrek.

Za dobré a iniciatívne plnenie svojej činnosti pri ochrane hranice mohol byť PPS odmenený peňažným alebo vecným darom, čestným uznaním alebo odznakom napríklad vzorného PPS alebo čestného PPS. Najčastejšie boli títo pomocníci odmeňovaní finančnou odmenou, ktorej výška závisela od charakteru splnenej úlohy a jej náročnosti, zväčša za zadržanie „narušiteľa“. Toho mohol PPS zadržať sám, alebo ho na základe hlásenia PPS zadržala poplachová hliadka miestne príslušnej roty PS. Odmena sa v rokoch 1979-1989 pohybovala od 100 do 1000 korún za prípad, vo väčšine prípadov to bolo 200 korún za osobu.

Okrem PPS existovala pri 11. brigáde PS aj mládežnícka organizácia Mladí pomocníci PS (MPPS), ktorými boli zväčša deti alebo príbuzní pomocníkov PS. Členom sa mohol stať na odporučenie PS, SZM alebo MNV občan starší ako 15 rokov a mladší ako 21 rokov. Pri jednotkách PS sa tvorili aj pionierske oddiely mladých strážcov hranice. Za aktívnu činnosť mohli byť odmenení vecnou odmenou alebo vyznamenaním.

Do ochrany socialistických hraníc formou zapojenia viacerých pracovníkov boli motivované aj podniky. Napríklad Matador v Petržalke získal titul Vzorný pohraničný závod^[8] v roku 1973.

V roku 1989 získala titul Vzorná pohraničná obec napríklad obec Novoť, pokiaľ iné obce o tento titul len súťažili.^[9]

Na hranici Československa zomrelo v rokoch 1948 – 1989 viac pohraničníkov (584) ako utečencov (282). Podľa UPN bolo na slovensko-rakúskom úseku hranice usmrtených 44 „narušiteľov“.^[10]

Počet úspešných prechodov hranicou nebol zdokumentovaný. Legendárnou sa stala Šumava, kde pôsobilo niekoľko lesníkov, ktorí pomáhali previesť ľudí na druhú stranu hranice bezplatne alebo za peniaze. Treťou skupinou boli podstrčení agenti štátnej bezpečnosti. O tzv. kráľovi Šumavy bol natočený diel seriálu 30 prípadov majora Zemana Bestie (1949). Predposledná časť seriálu s názvom Mimikry ako aj pesnička Únos (Petr Janda/Zdeněk Rytíř) z platne Olympic 4 reagujú na únos lietadla do NSR dňa 8. júna 1972,

Po okupácii Česko-Slovenska v roku 1968 sa aj v Pohraničnej stráži prejavilo uvoľnenie režimu ochrany hraníc. Protisovietske nálady, ktorými vtedy Česko-Slovensko žilo, sa nevyhli ani príslušníkom Pohraničnej stráže. Aj z veliteľských miest dochádzalo k pokynom prepustiť za hranice exponované osoby tzv. Pražskej jari. Osoby zadržané pri pokuse o prechod cez hranice neboli odovzdávané do rúk príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ale boli vrátené do vnútrozemia bez postihu. Skresľovali sa údaje o úspešných či neúspešných pokusoch o nelegálny prechod cez hranice. Pripravovali sa prechodové kanály pre utečencov, došlo k ukrývaniu utečencov v objektoch Pohraničnej stráže, či dokonca sami príslušníci Pohraničnej stráže prevádzali utečencov cez hranice. Narástol počet dezercií príslušníkov PS – od 21. 8. 1968 do 28. 2. 1969 utieklo zo zostavy Pohraničnej stráže do zahraničia 28 ľudí, z toho 2 dôstojníci, 2 práporčíci, 1 občiansky zamestnanec a 23 pohraničníkov základnej služby. Pravdepodobnejšie najznámejšou osobou, ktorú príslušníci Pohraničnej stráže previedli za hranice, bol herec Jan Werich, ktorého aj s manželkou priviezol dôstojník PS k signálnej stene, odomkol bránu a doviezol až k samotnej hranici, odkiaľ Werichovci pešo prešli do Bavorska^[11].

• Železná opona

• Železná opona (video dokument)
• Pátrači Pohraničnej stráže
• Pionieri – mladí strážcovia Železnej opony