Filip IV. (Francúzsko)

Filip IV. Pekný
francúzsky kráľ
Narodenie	1268 Fontainebleau, Francúzske kráľovstvo
Úmrtie	29. november 1314 (45 – 46 rokov) Fontainebleau, Francúzske kráľovstvo
Odkazy
Commons	Filip IV.
Biografický portál

Filip IV. zvaný Pekný^[1] (franc. Philippe IV le Bel) (* 1268, Fontainebleau, Francúzske kráľovstvo – † 29. november 1314, Fontainebleau) bol francúzsky kráľ z rodu Kapetovcov, vládol v rokoch 1285 – 1314; navarrský kráľ (ako Filip I.) a sobášom s Janou I. Navarrskou (1284 – 1305) gróf zo Champagne.

Filip IV. etabloval Francúzsko ako európsku veľmoc a so svojou nekompromisnou autoritou zriadil moderné rano-absolutistické štátnictvo, ktoré stredovekej francúzskej monarchii umožnilo dovtedy nepoznaný mocenský rozmach. Jeho vládnutie je význačné presťahovaním pápežstva do mesta Avignon a rozbitím Rádu templárov. Jeho prívlastok je zo súčasnosti, ale vzťahuje sa na jeho vtedajší výzor, ktorý údajne zodpovedal rytierskemu ideálu vtedajšej doby.

Narodil sa na zámku Fontainebleau ako syn francúzskeho kráľa Filipa III. a Izabely Aragónskej. Jeho výchovou bol poverený Guillaume d'Ercuis, kráľov almužník.^[2]

Ako kráľ bol Filip odhodlaný za každú cenu posilniť monarchiu. Viac ako hociktorý z jeho predchodcov sa spoliehal na profesionálnu administratívu. V Paríži dal vybudovať Justičný palác so stálym a plateným personálom. Za jeho panovania sa kráľovými ľuďmi stávajú právnici vzdelaní v ríšskom a rímskom práve. Záleží im na jednote kráľovstva a procesy sú ich obľúbený prostriedok na dosiahnutie kráľových záujmov. K verejnosti sa Filip správal rezervovane a špecifické záležitosti, predovšetkým tie nepopulárne, nechával na svojich ministrov. Jeho vláda znamená pre Francúzsko prechod od monarchie závislej od osobnej charizmy panovníka ku kráľovstvu s pevnou administratívnou správou.

Filip sa 16. augusta 1284 oženil s kráľovnou Janou I. Navarrskou (1271 – 1305). Základom jej vena bolo dedičstvo v Champagne a Brie, ktoré susedili s kráľovskými doménami v Ile-de-France. Po ich zjednotení s kráľovými vlastnými dŕžavami vzniklo rozsiahle územie. Počas vlády samotnej Jany a jej troch synov (1284 – 1328) prináležali tieto zeme osobe kráľa. V roku 1328 boli zahrnuté do kráľovských domén, keď ich Filip VI. (ktorý nebol dedičom Jany) zamenil s právoplatnou dedičkou Janou II. Navarrskou za majetky v západnej Normandii.

Navarrské kráľovstvo v Pyrenejách nebolo pre vtedajšie záujmy francúzskej koruny dôležité. Zostalo v personálnej únii s Francúzskom 1284 – 1328, potom sa ich cesty opäť rozišli. V roku 1312 získal Filip pre Francúzsko Lyon.

Anglický kráľ Eduard I. bol ako vojvoda akvitánsky Filipovým vazalom s povinnosťou vzdať mu hold.

V roku 1293 si Filip po námornom incidente medzi Normanmi a Angličanmi predvolal Eduarda na francúzsky dvor. Eduard, zaneprázdnený problémami v Škótsku, odmietol prísť. To Filip využil ako zámienku na odňatie všetkých Eduardových majetkov vo Francúzsku. Začala sa vojna s Anglickom.

Jej vypuknutie v roku 1294 bolo neodvratným výsledkom stretnutia dvoch konkurenčných expanzionistických monarchií. Spúšťačom bol tajný francúzsko-škótsky pakt o vzájomnej podpore proti Eduardovi I. Ťaženia o získanie kontroly nad Gaskonskom na juhozápade Francúzska v rokoch 1294 – 1298 a 1300 – 1303 boli bez výsledku. Filip síce obsadil Akvitánsko, ale bol nútený vrátiť ho. Od roku 1297 sa vojna zmenila na sériu vratkých prímerí. V súlade s podmienkami Parížskeho mieru (1303), sa slávila 25. januára 1308 svadba Filipovej dcéry Izabely s princom z Walesu, dedičom Filipovho nepriateľa. Tento zväzok mal spečatiť mier, namiesto toho bol však jeho výsledkom anglický uchádzač o francúzsky trón a Storočná vojna.

V Európe sa už dlhšiu dobu neviedla žiadna významnejšia vojna a v tomto medziobdobí sa v spôsobe jej vedenia udiali zmeny; stala sa profesionálnejšou, technologicky vyspelejšou a oveľa drahšou. Filipova vláda bola poznačená snahou nájsť prostriedky na krytie vojenských výdavkov.

Filip Pekný poznal jedinú finančnú zásadu: obstarať peniaze všetkými možnými spôsobmi. Zavádzal nové dane: mimoriadnu daň, akúsi daň z obratu; daň z príjmu, ktorá ide na „obranu kráľovstva“; konfiškácie. V roku 1306 boli pozatýkaní všetci Židia, ich majetky boli skonfiškované a sami boli vypovedaní z francúzskeho územia. Ako ďalšie finančné obete nasledovali lombardskí bankári a bohaté opátstva. Jeho nepriatelia z radov katolíckej cirkvi ho odsudzovali ako márnotratníka. Devalvuje mince. Keď uvalil dane aj na francúzsky klérus, nasledovali protesty rímskokatolíckej cirkvi a pápežovho okolia. Pápež Bonifác VIII. na to reagoval vydaním buly Clericis laicos, ktorá zakazovala laikom zdaňovať klérus pod hrozbou exkomunikácie. Aby vzdoroval pápežovi, Filip zvolal snem biskupov, šľachticov a parížskych mešťanov, predchodcu Generálnych stavov, ktoré sa prvýkrát zišli počas jeho vlády. Ich jedinou úlohou bolo schválenie nových daní.

Filip z tohto sporu s pápežom vyšiel víťazne. Proti pápežovi vyslal svojho ministra Guillauma Nogareta s príkazom zatknúť Bonifáca, priviesť ho do Francúzska, kde ho chcel prinútiť odstúpiť. Starý pápež s podlomeným zdravím však túto potupu neprežil. Na druhý deň zomrel. Na Petrov stolec bol na jeho miesto v roku 1303 zvolený Benedikt XI., od ktorého si Filip sľuboval spoluprácu a podriadenosť. Keďže ani nový pápež sa nehodlal kráľovi podriadiť, po jeho smrti (už na druhý rok) presadil za pápeža Francúza. V roku 1305 sa ním stal arcibiskup Bertrand de Goth (pápež Klement V.). Lojalitu nového pápeža a kontrolu nad ním si Filip poistil o. i. tým, že v roku 1309 presídlil pápežský úrad do juhofrancúzskeho Avignonu. Takmer sedemdesiat rokov (do roku 1378) trvajúce obdobie v dejinách rímskokatolíckej cirkvi, kedy nebol sídlom jej hlavy Rím, vošlo do histórie pod názvom avignonské zajatie.

„	Ty, vznešený kráľ, po predkoch vyvýšený nad všetkých ostatných vládcov ako ochranca viery a hubiteľ kacírstva, ty môžeš, máš a si povinný zaistiť... aby rečený Bonifác bol zadržaný a súdený ako kacír...	“
– Pierre Dubois[3]

Časti západného Flámska – mimoriadne bohatá a vyspelá časť Európy – spadali od konca 12. storočia pod francúzsku vládu. Flámsko zase bolo tradičným spojencom Anglicka. Po začatí vojny s Anglickom, vypuklo povstanie. Filip poslal na jeho potlačenie vojsko s 2 500 ozbrojenými šľachticmi a 4 000 pešiakmi. V bitke pri Kortrijku 11. júla 1302 boli Francúzi porazení. Filip na toto pokorenie reagoval energicky a osobne Flámov porazil o dva roky neskôr pri Mons-en-Pévèle. V dôsledku tohto víťazstva prinútil Flámov v roku 1305 prijať tvrdé mierové podmienky. Mier vyžadoval veľké reparácie a ponižujúce pokuty a pripojil bohaté súkennícke mestá Lille a Douai, miesta významných súkenníckych trhov, ku kráľovským územiam. Béthune, prvé dobyté flámske mesto, bolo udelené Mahaut, grófke z Artois a jej dve dcéry na zabezpečenie jej vernosti boli zosobášené s Filipovými synmi.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rád templárov

Rád templárov bol 200 rokov starý vojenský rád, ktorý sa zodpovedal iba pápežovi. Jeho ohromné bohatstvo lákalo Filipa, ktorý mal večné finančné problémy. Aby ho mohol vydrancovať, využil svoj vplyv na Klementa V., ktorý rád zrušil a zbavil ho aj cirkevného postavenia a ochrany. Filip sa na jeho zničenie dobre pripravil. Poveril svojho ministra Nogareta a inkvizítora Francúzska Ymberta, aby tajne zhromaždili všetko, čo by mohlo rád skompromitovať. Obviňovali ich, že namiesto Krista uctievajú pohanského boha Bafometa. V noci z 12. októbra na 13. októbra 1307 boli vo Francúzsku súčasne zatknuté agentmi Filipa Pekného stovky templárskych rytierov (povera v nešťastný piatok trinásteho vznikla vďaka tomuto dňu). V zajatí sa ocitol aj veľmajster Jacques de Molay spolu so svojím zástupcom Hugrom de Perraultom. Templári boli neskôr mučení, aby sa priznali ku kacírstvu v ráde. Veľa templárov bolo upálených.

V októbri roku 1311 sa zišiel vo francúzskom Vienne koncil za účasti okolo 300 biskupov z Anglicka, Francúzska, Škótska, Talianska, Uhorska a ďalších katolíckych krajín. Väčšina biskupov sa postavila proti návrhu, aby bol rád odsúdený a zrušený. Návrhu Klementa sa podriadili až keď sa na koncile objavil Filip IV. s oddielom ozbrojencov. 22. marca 1312 bol rád oficiálne zrušený.

Cirkevný súd s predstaviteľmi rádu, veľmajstrom Jacquesom de Molay, vizitátorom Francúzska Hugom de Perrault, majstrom Normandie Geoffroiom Charnayom a majstrom v Aquitánii Godefroiom de Nocnville sa uskutočnil v marci 1314 pred katedrálou Notre-Dame. Boli verejne odsúdení a 18. marca 1314 aj upálení na ostrove Ile-des-Javiaux na rieke Seine v centre Paríža.

V roku 1314 boli dve Filipove nevesty obvinené z cudzoložstva a ich údajní milenci mučení, stiahnutí z kože a popravení za zločin známy ako Aféra vo veži Nesle (Affaire de la tour de Nesle).

V roku 1314 zasiahlo Filipa počas poľovačky krvácanie v mozgu. Zomrel o niekoľko týždňov neskôr vo Fontainebleau. Molay pri svojej poprave Filipa IV. preklial a vyzval ho na Boží súd, čo sa aj zdanlivo vyplnilo.

„	... márnivosť toho, ktorý Seinu špiní, keď rozhodne sa mincu falšovať a neutečie pred divokou sviňou...	“
– Dante Alighieri[4]

Pochovali ho v Bazilike Saint Denis. Jeho nasledovníkom sa stal syn Ľudovít X. Vláda Filipa IV. predstavuje vrchol stredovekého Francúzska a naznačuje slabnutie moci pápeža, ktorý bol dovtedy uznávaný ako takmer úplná autorita.

Filip IV. a Jana Navarrská mali 7 detí:

• Margaréta (* 1286 –  † asi 1294)
• Ľudovít X. (* 4. október 1289 –  † 5. jún 1316), francúzsky kráľ ∞
  • 1/ 1305 vojvodkyňa Margaréta Burgundská (* asi 1292 – † 1315)
  • 2/ 1315 neapolská princezná Klementína z Anjou (* 1293 – † 1328)
• Blanka (* 1290 – † 1294)
• Filip V. (* 1291 – † 3. január 1322), francúzsky kráľ ∞ 1307 grófka Jana II. Burgundská (* 1292 – † 1330)
• Izabela (* 1292 – † 22. august 1358) ∞ 1308 anglický kráľ Eduard II. (* 1284 – † 1327)
• Karol IV. (* 1295 – † 1. február 1328), francúzsky kráľ ∞
  • 1/ 1308 grófka Blanka Burgundská (* 1296 – † 1326)
  • 2/ 1322 princezná Mária Luxemburská (* 1304 – † 1324)
  • 3/ 1325 grófka Jana z Évreux (* 1310 – † 1371)
• Róbert (* 1297 – † 1308)

Filip II.

Ľudovít VIII.

Izabela Henegávska

Ľudovít IX.

Alfonz VIII.

Blanka Kastílska

Eleonóra Anglická

Filip III.

Alfonz II.

Raimond Bérenger IV.

Garsinde zo Sabranu

Margaréta Provensalská

Tomáš I.

Beatrix Savojská

Margaréta zo Ženevy

Filip IV.

Alfonz II.

Peter II.

Sancha Kastílska

Jakub I.

Viliam VIII. z Montpellieru

Marie z Montpellieru

Eudokia Komnénovna

Izabela Aragónska

Belo III.

Ondrej II.

Anežka zo Châtillonu

Jolana Uhorská

Peter II. z Courtenay

Jolanda z Courtenay

Jolanta Flanderská

1. ↑ Généalogie de Philippe IV
2. ↑ Guillaume d'Ercuis, Livre de raison' [online]. [Cit. 2014-08-25]. Dostupné online. Archivované 2006-11-17 z originálu.
3. ↑ MUNDY, John Hine. Evropa vrcholného středověku 1150-1300. Praha : Vyšehrad, 2008. Ďalej len Evropa vrcholného středověku. ISBN 978-80-7021-927-0. S. 380.
4. ↑ DANTE, Alighieri. Božská komédia. Praha : Academia, 2009. ISBN 978-80-200-1762-8. S. 440. (česky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Filip IV. (Francúzsko)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Philip IV of France na anglickej Wikipédii.

Filip IV. Kapetovci
Vladárske tituly
Predchodca Filip III.	Kráľ Francúzska 1285 – 1314	Nástupca Ľudovít X.